maxipes

*trochu vzletné

       Po dvoch zimách, kedy som sám pred sebou hľadal výhovorky a radšej lažal doma pred televízorom, som stál na vrchu zjazdovky a vychutnával si jemné nočné osvetlenie. "Umelý" sneh poháňaný neskrotným vetrom mi bičoval tvár a čas sa na chvíľu zastavil.....

       .....mal som asi 7 rokov. Otec ma postavil na vrch zjazdovky, lyže spojil do jednej roviny, prikázal pokrčiť kolená, ukázal, ako sa prenáša váha. A postrčil ma.....

        .....odrazil som sa a trochu neisto namaľoval na zjazdovku prvý oblúk. Nohy spojené, až som obšas cítil, ako sa okolo seba obtierajú kotníky. Je to ako bicyklovanie, keď sa to raz naučíš, už nezabudneš. S rastúcou istotou rozrážam záveje prachového snehu a do každého oblúku vrážam maximum. Telo, dušu, vášeň, rozum. S každým zárezom hrán do tvrdého podkladu cítim pálenie v stehnách. Pritláčam ešte silnejšie a do snehu vyrezávam ospravedlnenie za stratené 2 roky. Kričím. Ani neviem prečo..len tak..vysmiay, šťastný.

       O rok sa vydám ešte o kúsok ďalej. Sklznicou nahmatám vysnívaný bod "G". Pocit, keď ráno stojíš nad upravenou prázdnou zjazdovkou. Spustíš sa a lyžami hladíš jemné vrúbky, ktoré na snehu zanechal ratrak, upravujúc trať. Jemne zmrznuté, kladú odpor. Márne. Chvenie cítiš až v končekoch vlasov.............

                                                Snowparadise Veľká Rača   29.12.07